Vnútorné dieťa

Po čom ste túžili ako deti?  Je detský sen silnejší ako sen v dospelosti? 

Odomykanie potenciálu vyžaduje prácu s vnútorným dieťaťom. Je to pravda? 

Pravdou je, že naše sny a túžby, ktoré sme objavili ako deti, sú pre náš mozog a pre náš potenciál najdôležitejšie. Kým sme boli deti netrápil nás strach. Nemali sme potrebu skúmať náš sen ako nereálny. Verili sme mu a uverili sme nášmu snu. 

Zrazu sme mali jasno. Vedeli sme, že potrebujeme hľadať informácie, skúmať, pozorovať. Byť oddanými nášmu snu. Túžbu chcieť náš sen a našu predstavu zrealizovať sme prijali v každom detaile. vedeli sme, že to chvíľu potrvá ale čas nám neprekážal. 

Pokým...

Kde Ti hlava behá? ...

No určite, to sa Ti nepodarí! ...

Na to treba školy a Ty si dosť hlúpy! Musíš sa veľa učiť a budeš rád, ak budeš riadne zamestnaný...

Nie si dosť múdry na to!...

To si iba myslíš, že sa to dá...

Však Ti to ani nejde... Nemáš talent...

Vtedy to začalo. Náš sen sa zmenil na hľadanie príčin a odôvodnení, prečo sa to nedá. 

Začali sme hľadať naše nedostatky. Naše chyby. Náš sen začal postupne strácať na svojej čistote a sile. Bol tam, cítili sme ho. Vnímali. Ale zo dňa na deň slabol.

Vtedy a to stalo. Zmenili sme naše emócie radosti na emócie smútku. Emócie straty. A naše okolie si to všimlo. Pochválili nás naši rodičia. Učitelia v škole s radosťou písali do žiackej známku horšiu ako 3. Mali z toho radosť. A my sme stále nerozumeli tejto emocionálnej hre dospelých. 

Chvália ma to, že som smutný? Prečo sú spokojní Tí dospelí, ak precítim vlastné zlyhanie? 

Prečo ma mama pohladí, ak poviem, že niečomu nerozumiem. Usmeje sa na mňa, ak sa mi niečo nedarí. 

Moje emócie sú nestabilné a oni sú spokojní... 

Prečo môj sen považujú za prekážku? 

Ak poviem, áno musím sa učiť a poslúchať..., sú spokojní. 

Ak poviem, že potrebujem niečo skúmať, tak na mňa kričia... Ak som nešťastní, mama mi prinesie čokoládu. 

Ak som spokojný pretože verím svojmu snu, môj otec na mňa kričí, že je to hlúposť, a že nikdy nič nedokážem. 

Ak ostanem smutný a poviem, že má pravdu, otec prestane kričať a usmeje sa. Vtedy je šťastný. 

Čo je toto za hra? 

Radosť ich bolí? Oni majú radosť, ak sú smutní?

Áno, dospelých bolia pocity a emócie radosti. 

Naozaj nás bolia emócie? 

Áno, priznajme farbu. Bolí nás mať a prežívať čistú radosť v našom tele. Ako dospelí nerozumieme týmto emóciám, pretože sme na ne zabudli. Ak sa aj radujeme, je to radosť, ktorú prejavujeme cez smútok. Smútok, ktorý nastane ak radosť skončí. Čas plynie, dnes je krásny deň ale zajtra bude pršať. Ako dospelí vieme, že príde aj zajtra. Vieme, pretože to tak poznáme. Vieme, že smútok je za dverami. Že strach striehne a čaká na naše oslabenie. Vieme to a ak sa radujeme, vieme, že to príde. že príde krik, hnev, strach, zúfalosť, bezmocnosť. Vieme to, niekde potichu to vieme. 

Máme predsa prax. Sme dospelí. A potom príde chvíľa..možno príde zaujímavá kniha, kamarátka spomenie školenie, náhodou otvoríme video... 

Objav svoje vnútorné dieťa!!! Áno. Spomenieme si. 

Ako deti sme verili. Inšpirujeme sa. Možno, tie emócie nebudú tak bolieť...

Tak sa snažíme vrátiť sa do spomienok nášho detstva a vyhľadávame to malé "vnútorné dieťa" v našom JA. Ono nás to naučí. Naučí nás opäť veriť, snívať. Snívať a veriť vlastným snom. 

A potom to objavíme. ten pocit...

Jediné, čo nám bráni je prax s emóciami, ktoré sme už zažili. 

Ako ich prerobiť? Ako ich vyčistiť? 

Mám odpustiť svojim rodičom? Čo mám pochopiť? Čo si mám uvedomiť? 

Otázky prichádzajú samé. 

Ako to všetko mám prijať? Ako mám prijať emócie a spomienky, ktoré bolia ak sú vo mne? 

Dá sa to vôbec? Mám sa zmieriť s tým, čo sa mi stalo? Môžem to preprogramovať? Zabudnúť a vytesniť z mojej mysle? 

Ako mám zmeniť tie emócie v mojom tele? Myslieť len pozitívne? Ahá, tu píšu...

Moje vnútorné dieťa ma vylieči. Objímem ho, poviem mu všetko je v poriadku. Vysvetlím mu, že nesprávne vnímalo zlyhanie dospelých. že sa nemusí báť. Pomôže to? 

Ale ako? Ak tie emócie stále prehrávajú moje spomienky. 

Nekončiaci kolotoč. Čo bolo, to bolo. Musím žiť a pokračovať. Prestanem si emócie všímať. Budem sa tešiť zo všetkého čo príde a prijmem všetko, ako život prináša. 

Je to cesta? Áno, idem si plniť svoj detský sen. 

A naše mysle si spomenú na sen, keď sme boli deti. Aký bol váš sen? 

Už len reštartovať tie emocionálne zápisky v našom tele. Ak by tie neboli, dávno by sme pochopili. Ale prečo to telo zapíše? 

Prečo zapisuje emocionálne stopy? 

Prečo sa ich držíme a prečo ovplyvňujú naše životy aj dnes? 

Rozumieme našim emóciám detailne? Alebo ich len žijeme... 

A tu sa zastavíme ako dospelí. A všimneme si len jedno... 

Len 20% dospelých podporuje sny svojich detí. Tí zvyšní, ich učia smútku, emóciám zlyhania a emóciám straty. 

Aká emócia vám prebehla telom? Pravdu. Bol to smútok? Či radosť? 

Ak sa chcete reštartovať emocionálne, príďte na techniku, zacvičte si a uvoľníte si limbický systém, ktorý produkuje emócie a zapisuje ich stopy. Tie sa po cvičení prečistia a poupratujú. Ale kým sa rozhodnete, skúste zistiť, čo to naozaj chcete. Možno patríte medzi tých, ktorých fascinuje smútok, pocit zlyhania, hanby, emócia straty. 

Ako to zistiť? 

Jednoducho. Skúste svoje vnútorné dieťa pochváliť za to, že má sen. Pochváľte seba za snahu pozorovať. Ak sa vám páči táto emócia, potom máte šancu svoje sny naplniť. A je jedno, či máte 10 alebo 60 rokov. Záleží na vás, aké emócie si želáte zapisovať po reštarte do svojich spomienok. Reštart uvoľní tie emócie, ktoré nás naučili zapisovať nesprávne. Zažite reálny reštart. Autorka techniky CS.I.